Interaktívne koncerty vedie Gabriel Rovňák mladší s empatiou, nadhľadom a humorom. Jeho výklad bol kombinovaný s ukážkami klasickej hudby. Príbeh hudby Slovenskej filharmónie priniesol dvojicu koncertov v bratislavskej Redute 28. októbra a následne aj v Piešťanoch v Dome umenia. Bol určený predovše...

Interaktívne koncerty vedie Gabriel Rovňák mladší s empatiou, nadhľadom a humorom. Jeho výklad bol kombinovaný s ukážkami klasickej hudby.

Príbeh hudby Slovenskej filharmónie priniesol dvojicu koncertov v bratislavskej Redute 28. októbra a následne aj v Piešťanoch v Dome umenia. Bol určený predovšetkým mladším poslucháčom a školám a nevynechala ho ani naša redakcia. Priznajme si, že naše publikum začína byť prestarnuté, preto je na mieste otázka, ako dostať do koncertných siení aj to mladšie. Filmová hudba je síce raz ročne dobrou motiváciou, no rozhodne nestačí. Systematická práca s deťmi, výchovné koncerty a najmä výklad, ktorému by (nielen) rozumeli, ale bol aj dostatočne pútavý, je nepochybne takou investíciou, ktorá sa raz mnohonásobne vráti. V súčasnosti často skloňovaný výraz „konsolidácia“ by sa rozhodne nemala týkať práve týchto projektov. Vlastne, ak už sme túto Pandorinu skrinku otvorili, kultúra by rozhodne nemala trpieť vôbec, pretože škody, ktoré šetriacimi opatreniami zodpovední napáchajú, sa nebudú dať „konsolidovať“ do normálu ešte niekoľko desiatok rokov. A to nie je apel ani sťažnosť, jednoducho je to holý fakt.

Moderátorom a zároveň dirigentom podujatia bol Gabriel Rovňák ml., ktorý Príbeh hudby viedol s nadhľadom, humorom a zrozumiteľnosťou. Vďaka dobre premyslenému konceptu sa mu podarilo mladé publikum ihneď vtiahnuť do príbehu nášho prvého orchestra. Začal narodeninami Slovenskej filharmónie, ktorá deň pred koncertom slávila 76 rokov. Na svojom historicky prvom koncerte orchester uviedol 27.10. v roku 1949 pod taktovkou dirigenta Ľudovíta Rajtera, okrem Dvořákovej 4. symfónie, suitu Dolu Váhom Alexandra Moyzesa, z ktorej zaznel úryvok. Už od tejto prvej ukážky Gabriel Rovňák žiakom vysvetľoval základné princípy tejto kompozície, pomocou asociácií a obrazov. Do sprievodného slova dostal vďaka poznatkom z hudobnej psychológie a estetiky princípy inštrumentácie, poznanie hudobných nástrojov podľa sluchu, príklady lyrickej hudby, dramatickej, kontrastnú dynamiku. Rozvíjal prostredníctvom príbehov od prvého momentu obrazotvornosť detí. Od druhých huslí, cez harfu, violončelá, drevené dychy, tému, ktorá je v dialógu prezentovaná v suite, cez jej postupné rozvíjanie z romantickej nálady po veľkolepý zvuk orchestra, mladé publikum veľmi prirodzene vnímalo a objavovalo klasickú hudbu. Teda, taký aplauz sa len tak nevidí. Už privítanie dirigenta bolo vrelé, skôr sa to podobalo na športovú udalosť na štadióne, než koncertnú sieň. Ešte búrlivejšie deti odmenili prvú hudobnú ukážku.

Do diania vstúpil skladateľ, ktorý stál pri zrode Slovenskej filharmónie. Eugena Suchoňa stvárnil herec Vladimír Kobielsky. Vysvetlil v skratke históriu orchestra, od prípravného výboru, cez zrod, pôsobenie Václava Talicha, konkurzy na hráčov telesa, až po zistenie, že jedno miesto v skupine prvých huslí je neobsadené. Mladé publikum rozhodovalo podľa hudobných ukážok silou potlesku, kto miesto z troch huslistov, obsadí. Najzábavnejším momentom konkurzu bolo, keď táto empatická porota ako výhercu ohodnotila najhoršie hrajúceho hráča. Tomu sa hovorí solidarita. Huslista hral zámerne falošne, bez akéhokoľvek zmyslu pre rytmus, no i tak mu deti chceli dať šancu. Úprimne som sa potešila, že nám vyrastá mladá generácia, ktorá vie chyby prepáčiť a dokáže spolucítiť aj s tými najhoršími (snáď to tak vskutku je a nebolo to len gesto škodoradosti, čo pri detskom obecenstve nepredpokladám).

Repertoár koncertu bol mimoriadne pestrý. Po ukážke Moyzesovho diela to bol Cikker a jeho Slovenská suita, víťazka konkurzu Anabela, ktorá vizážou deti zaujala, keďže imidžom tak trochu pripomínala Wednesday, zahrala ústrednú tému z Mendelssohnovho husľového koncertu e mol.

Rovňákovo moderovanie nebolo len formálne, aj preto dokázal udržať pozornosť publika. Jeho prejav bol plynulý, pútavý, naplnil účel koncertu – deti rozumeli hudbe, ktorú počúvajú a postupne dokázali identifikovať jednotlivé nástrojové skupiny (najväčšiu odozvu mali kontrabasy, to viete, keď kontrabasista dvihne nástroj nad hlavu, hneď to vyvolá rozruch). Napokon pozval na pódium aj členov Bratislavského chlapčenského zboru. Na skladbe Henryho Manciniho Ružový panter postupne chlapci pre svojich rovesníkov predstavili drevené a plechové dychové nástroje, pestrú paletu bicích a strunových nástrojov.

Pod vedením Petra Rezníka vystúpil aj Slovenský filharmonický zbor. Práve so zborom si deti vyskúšali dynamiku – spievanie vo forte, ktoré im najprv predviedli profesionálni speváci a následne v piane, testovali dirigenti aj na publiku. Viete si predstaviť, ako excelentne znelo v podaní detí forte, priam fortissimo, hraničiace s revom. Takýto ventil prišiel práve včas. Bodaj by vás vy mládenci čerti vzali v úprave Eugena Suchoňa si deti síce skúsili, no vznikol z toho slušný jazykolam. Keď pieseň znela vo viachlase v podaní Slovenského filharmonického zboru, publikum pozorne počúvalo. Bol to ďalší krok k popularizácii a zároveň porozumeniu klasickej hudby. Prostredníctvom ľudovej piesne môže mladý divák pochopiť neustálu živosť hudby a najmä vďaka úprave aj odlišnosť žánrov.

Na koncerte sa predstavili aj sólisti Bratislavského chlapčenského zboru – Alex a Marek, dirigent a moderátor Gabriel Rovňák ml. pripravil Príbeh hudby Slovenskej filharmónie ako interaktívny program, čím sa k publiku dostal bližšie. Vytvoril atmosféru, v ktorej sa deti necítili iba pasívnymi poslucháčmi, ale aktívnymi účastníkmi podujatia. Ukážky klasickej hudby neredukoval na typicky detský, jednoduchý repertoár.

Vybral známe, posluchovo atraktívne skladby, okrem slovenskej hudby to boli ukážky z európskeho klasického-romantického repertoáru – znela Schubertova Uspávanka, Beethovenov záver 9. symfónie, ale aj modernejšie, na ktorých si vyskúšali rytmickú pulzáciu tlieskaním – Libertango Astora Piazzollu. Ešte aj čísla dokázal moderátor prezentovať atraktívne: doposiaľ Slovenská filharmónia odohrala viac ako 6-tisíc koncertov, zahrala viac ako 22 tisíc skladieb, počuli ju milióny poslucháčov. Príbeh hudby nie je len osvetou, ale aj zábavou a najmä edukovaním nového publika. Azda naozaj európskeho, ako pred výkladom Beethovenovej ódy na radosť naznačil Gabriel Rovňák mladší.

Zuzana Vachová

Foto: Kristína Ulmannová