V súvislosti s filmovým potomkom talianskeho neorealizmu s názvom Aj zajtra je deň od debutujúcej režisérky Paoly Cortellesi ste už možno počuli, že ide o vydarenú tragikomédiu, ktorá sa hlási k budovaniu ženskoprávnych tradícií. To všetko je pravda, no neuškodí si ešte raz rozmeniť nový film a režisérkin prístup na drobné, pretože skutočnú kvalitu často vidno nielen na celku, ale aj na malých detailoch. Čím vlastne dokázala snímka zaujať diváčky a divákov a odzbrojiť kritiku?

Ťažko sa verí tomu, že režijná vycibrenosť, s akou na nás Paola Cortellesi vyrukovala, skutočne prislúcha debutujúcej filmárke. Úvodnou záberovou montážou filmu Aj zajtra je deň nás autorka v spolupráci s kameramanom Davide Leonem a strihačkou Valentinou Mariani pripravuje na výrazovú a obsahovú bohatosť filmu a súčasne nám dodáva istotu, že v žiadnom prípade nepôjde o obyčajnú sociálnu drámu, v ktorej by hrozilo, že sa kamera stane len tichým pozorovateľom ťažkého života a sprostredkovateľom málo obsažných obrazov. Stal sa našťastie presný opak. Významy prúdia z každého záberu, detailu, pohľadu či úkonu jednotlivých hrdinov. Autorky a autori majú podchytené všetky zložky filmu a o žiadnej z nich sa nedá tvrdiť, že by azda mohlo ísť len o prázdnu výplň.

Monochromatická úprava obrazu a zasadenie do vojnou zničeného Talianska skutočne evokujú kinematografiu neorealizmu so silným sociálnym kontextom. Kontrapunkt k tejto nálade vytvára hra s tempom, dlhé jazdy ulicami doplnené o modernú hudbu, ktorá dokáže prekvapiť natoľko, až sa diváctvo zabudne zaoberať otázkou, či to spolu vôbec ladí, jednoducho si stačí tieto krásne tvorivé excesy užívať. 

Laškovanie s vizuálnom a obsahová významovosť spolu plodia doslova celé sekvencie, ktoré sa od seba náladovo líšia. Dokonca sa dá hovoriť až o striedaní žánrov. Spomínaný úvod - odštartovaný fackou od muža - sa inak inšpiruje klasickými expozíciami z rozprávok, aké nám zvyčajne predstavia popolušku a jej dennú rutinu, kedy všetko zvláda s veľkou dávkou šikovnosti, no súčasne je zúfalo nedocenená rodinným despotom. 

Popoluškou je v tomto prípade samotná režisérka Paola Cortellesi a v roli jej tyranského manžela môžeme vidieť herca Valeria Mastandreu. Táto dvojica spolu predvádza napríklad aj tanečné číslo ako z muzikálu, ktoré však predstavuje situáciu opačného charakteru - brutálne domáce násilie. 

Nezanedbateľná časť filmu patrí žánru komédie. Aby mal príbeh poriadnu hybnú silu, komédia sa v ňom prudko strieda s tvrdou rodinnou drámou, pričom žánre sa navzájom nevyrušujú, iba si v určitom tempe podávajú štafetu. Autorka si tak udržiava publikum v presne takej nálade, v akej ho chce mať. V istej chvíli nás presvedčí, že môže doručiť ľahko stráviteľný zážitok a vzápätí nás udrie úzkostným napätím. Publikum tak nemá na výber, musí oddane investovať svoje pocity a nechať sa unášať kvalitne napísaným príbehom a skvelými hereckými výkonmi protagonistiek. 

Hĺbka ženských postáv spočíva vo viacúrovňovom pretvarovaní sa. Zatiaľ čo muži v príbehu sami sebe bez hanby a neskrývane prisudzujú právo ovládať ženy, tie musia naopak denne nosiť masky poslušných manželiek, usilovných matiek a skromných zamestnankýň, aby vôbec prežili. Paola Cortellesi ako Delia a Romana Maggiora Vergano ako jej filmová dcéra Marcella za slzami a úsmevmi schovávajú spoločný rodový konsenzus, aký možno predpokladať u každej zo žien stojacich v rade na základné potraviny. Rozdiel je len v tom, ako sa jednotlivé hrdinky dopracujú k vlastnej forme odporu. 

Filmom sa vinie nenápadný motív politickej zmeny, kedy v roku 1945 získali talianske ženy právo voliť. Hlavnej hrdinke autorka poskytla dve možné riešenia svojej ťažkej rodinnej situácie. Mohla sa rozhodnúť pre svoje osobné šťastie a utiecť spod vplyvu manžela, alebo sa pripojiť k zástupu žien pred volebnými miestnosťami a započať tak éru zmeny, zdĺhavej náročnej, ale o to trvácnejšej zmeny. Čo spočiatku nesmelo kráčalo po stranách a javilo sa ako vedľajší aspekt príbehu, ku koncu sa rozvinulo v silný odkaz - ženy si už viac nepotrebujú šetriť na svadobné šaty, oveľa radšej myslia na štúdium. Jednoducho sa chcú rozhodovať samy za seba. A akú rolu v tom celom hrajú muži? 

Mužských antagonistov režisérka hyperbolizuje a predvádza v pozíciách, v ktorých pôsobia raz desivo, inokedy smiešne. Za každou situáciou však stojí smutná skúsenosť zo života a histórie. Pozostatky “tradícií”, ktoré ženám upierali spravodlivé ohodnotenie v práci, právo ohradiť sa proti násiliu či jednoducho vyjadriť svoj názor, sú medzi nami dodnes a nemusíme kvôli nim ani navštevovať Taliansko, nájdeme ich často aj u seba doma. 

Snímka Aj zajtra je deň má okrem kvalít viditeľných na prvý pohľad aj veľa skrytých, ktoré sa pred vami odhalia možno až pri druhej projekcii, nehovoriac o tom, že ide o umelecké dielo, na ktoré sa dá dívať dlho a intenzívne. Dokáže dojať, pobaviť skvelo inscenovanými gagmi, pohráva sa s cynizmom bez urážok, citlivo podáva aj náročnejšie posolstvá, ktoré sú z hľadiska komunikácie s diváčkou a divákom krehké. Pridajte si k tomu kreatívnu montáž záberov, filmový zvuk, ktorý nesie vlastný náklad významov a dostanete po všetkých stránkach prepracované filmové dielo, s ktorým sa navyše dá len ťažko nesúhlasiť. Hovorí o odvahe, berie silu a dych tým, ktorí ju zneužívajú na vyvyšovanie sa a uisťuje nás, že každý nový deň môže byť dňom zmeny. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia