V Divadle Pavla Országha Hviezdoslava oslávilo 13. septembra 2025 Tanečné divadlo Bralen svoje jubileum. Päťdesiat rokov existencie tanečného súboru, ktorý presahuje generačné etapy od čias socializmu až po súčasnosť. Nepoznám Bratislavčana, ktorý by nevedel, alebo aspoň raz nezaevidoval, čo/kto...

V Divadle Pavla Országha Hviezdoslava oslávilo 13. septembra 2025 Tanečné divadlo Bralen svoje jubileum.

Päťdesiat rokov existencie tanečného súboru, ktorý presahuje generačné etapy od čias socializmu až po súčasnosť. Nepoznám Bratislavčana, ktorý by nevedel, alebo aspoň raz nezaevidoval, čo/kto je Bralen. Aj keď vznikol v roku 1975 z pôvodne amatérskej platformy tanečníkov v bývalom Československu, v roku 1997 už fungoval ako profesionálny súbor, ktorý sa následne preklopil v roku 2016 v kolektív mladých amatérov bojujúcich o priazeň tanečníkov a divákov v digitálnom svete.

V osemdesiatych/deväťdesiatych rokoch minulého storočia pôsobil ako alternatíva k baletu, ku klasickému tancu a profiloval sa ako súbor vtedajšieho moderného tanca. Bralen vystriedal mnohé scény, ale v spomínanom období svoju atraktivitu získal aj svojím exteriérovým vystupovaním na improvizovaných pódiách na námestiach. Tancovať v Bralene bolo v tom čase svojim spôsobom trendy, ísť na Bralen bolo cool. Mnohí tanečníci Bralenom prešli, iní v ňom ostali. Od bosých tanečníkov váľajúcich sa  po baletizole v bratislavských kulturákoch od Ružinova po Petržalku, sa vyprofiloval súbor, ktorý v období rokov 1985 až 1993 zorganizoval päť ročníkov Medzinárodného festivalu moderného tanca a stal sa pomerne častým hosťom aj v Slovenskom národnom divadle. Mnohým z nás v Bralene tancovali kamoši a v komunite tanečníkov, ale aj smerom k verejnosti sa Bralen stal značkou. Ako hovoria jeho zakladatelia, Bralen bol a je „synonymom kvality, dynamiky, spoľahlivosti a perspektívy“.

V kontexte moderného tanca tu Bralen v minulosti akosi vždy bol a mnohí sa divia, že stále v súčasnosti ešte aj je. V socialistickom Československu bol v rámci tanečného umenia vnímaný ako hajlajt, maják slobody, sviežej mladosti, nadšenia, odvahy v zmysle experimentu, ale aj urputnej snahy o kvalitný pohybový prejav. Neoblomný, nástojčivý súbor, ktorý sa od improvizovaných pódií Kultúrneho leta poctivo prepracoval v rokoch 1990 až 2009 na prestížne zahraničné javiská v rámci Európy, Spojených štátov amerických aj Japonsko.

Keď dosiahne človek päťdesiatku, rodina, známi aj vlastné ego ho donútia bilancovať svoje životné skúsenosti. Keď má rovnaké obdobie za sebou inštitúcia, alebo festival či súbor, väčšinou je to o číslach. Priznám sa, ja osobne nemám štatistiky rada, lebo čísla možno na prvú ohúria, ale za nimi sú skryté osudy konkrétnych ľudí, šifrované zážitky, úspechy aj sklamania, spomienky, dojmy a celý diapazón skúseností od glorifikovania až po hejty, ktorými si prešli. Udržať v dnešnej dobe nekompromisnej konkurencie a zároveň spektra nielen domácich možností, ale aj agresívnych komerčných žánrov a dotieravej ponuky lacnej zábavy jeden kultivovaný tanečný súbor, si vyžaduje nielen permanentnú fascináciu z pohybu tela, ale predovšetkým vnútornú silu, nasadenie, trpezlivosť, možno aj istú formu fanatizmu, schopnosť nielen umeleckej kreativity a vízie, ale aj vysokú dávku pragmatizmu, organizačného talentu, fyzickej, psychickej aj finančnej obety.

Doterajší riaditeľ TD Bralen Rastislav Letenaj so svojim realizačným tímom (Tomáš Duras, Jana Letenajová, Marta Šeďová) postavil jubilujúci večer ako cestu Bralenu nielen prostredníctvom prezentovaných choreografií, ale aj verbálnych vstupov, kde retrospektívne predstavil genézu tohto súboru s jeho úspechmi, aj krízovými obdobiami. Vydalo by to na knihu.

A hoci by som sa rada číslam vyhla, predsa len tie braleňácke vypovedajú o kontinuálnej húževnatosti. Jednou z kuriozít a realitou zároveň je fakt, že svoju tanečnú kariéru začalo v Bralene viac ako 1700 tanečníkov a na Slovensku snáď nie je tanečný projekt, v ktorom by nepôsobil jeho odchovanec. Požičiam si tých údajov viac. Do súborovej skupiny sa cez Prípravky prepracovalo 284 tanečníc a tanečníkov, doposiaľ so súborom spolupracovalo 74 pedagógov z 12 štátov sveta. V repertoári Bralenu bolo postavených 74 choreografií od 23 choreografov zo 7 štátov. Spomeňme okrem domácich pedagógov (Tomáš Duras, Martina Zubáková, Bibiana Lanczová, Michaela Motlochová, Jana Letenajová, Rastislav Letenaj) aj hosťujúcich Joe Alegado zo Spojených štátov amerických, Christina Perera z Brazílie, Bruce Taylor a Mustafa Barkati z Francúzska, Lenka Vágnerová a Mirka Stašková z Českej republiky. Počet predstavení Bralenu presiahol číslo 900 a videlo ich viac ako 500 000 divákov v osemnástich štátoch.

Za týmito numerami sú okrem celej plejády tanečníc a tanečníkov dva pevné piliere odhodlania a vytrvalosti – manželia Jana a Rastislav Letenajovci. Áno, Jana je tá, ktorá sa volala Kekeňáková, vždy sa hýbala ako guma a jej ambiciózny úsmev by sa bez uší točil dokola. Rozhodne si ju pamätáme ako extrovertnú, výraznú tanečnú osobnosť, ktorá ovládala javisko. A kdesi v pozadí (tiež vždy) sa vyskytoval uvažujúci „kormidelník“, ktorý čeril vlny - choreografické aj ľudské. Rastislav Letenaj, pedagóg, choreograf a riaditeľ Tanečného divadla Bralen, ktorý pre TD Bralen tvoril úspešné choreografie. Spomeňme aspoň „Human“, „Som tvoj...?“, „Spolu, ale navždy každý sám“, „Otec Smútok, Matka Nádej“, „Žít je strácet znovu mít“, „Tracy“, „Putá“ a mnohé ďalšie. Netvoril však len pre Bralen, ale aj pre Vojenský umelecký súbor, La Mosca Košice, Východočeské divadlo Pardubice, Mestské divadlo Zlín, Slovácke divadlo v Uherskom Hradišti, pražské divadlo Ungelt a Brnenské Divadlo Bolka Polívku. Pri retrospektívnej genéze jeho choreografií snáď nefiguruje ani jedna, ktorú by som nebola bývala absolvovala. V sále však sedeli mnohé ďalšie osobnosti, ktoré formovali Bralen od začiatku či už ako pedagógovia, choreografi, alebo tanečníci, aj tí, ktorí Bralenu verili a otvárali mu dvere na ceste k úspechu doma i v zahraničí. Zároveň však hľadisko zaplnili dlhoroční nadšenci Bralenu, od pamätníkov až po mladú generáciu a večer sa niesol v príjemnej prajnej atmosfére radosti a pokory.

Jubilejná oslava v DPOH predstavila kombináciu minulých overených choreografií, evokujúcich akúsi braleňácku nostalgiu, spojila ich s odrazom prítomnosti a výhľadom do budúcnosti. Večer vygeneroval oblúk od počiatkov súboru, cez unikátnosť súčasnej existencie po vieru v nasledujúce obdobia. Reprezentatívny priestor DPOH v centre Bratislavy hostil večer slávnostného tanečného okamihu TD Bralen – súboru, s ktorým Bratislavčania viac -menej vyrastali. Šesť choreografií, napriek tomu, že každá mala iných tvorcov, vygenerovalo jednotne pôsobiaci, kompaktný celok tanečnej jednoty, ktorý v pohybovom spektre odrážal charakter voľného scénického tancovania v slobodných a otvorených gestách, s vlastnou individuálnou dynamikou a tempom. Tanečné vstupy plynuli pokojne ako rieka, z ktorej občasne extrovertne vyšplechla na breh rozčerená vlna. Choreografie vykreovali typickú braleňácku tanečnú náladu, ktorá nás vrátila nostalgicky späť „k osemdesiatkam“ a zároveň jemne nasmerovala šípku vpred do budúcnosti, stále však verná svojej charakteristickej výpovedi. Ergo, po vzhliadnutí choreografií TD Bralen bez počiatočnej informácie o roku ich vzniku, je pomerne zložité zadefinovať datovanie. Bralen akoby nemal vek a držal si svoju líniu v podobných pohybových tendenciách. Je súčasný, aj archaický (v rámci svojho vnímania pohybu), evokuje nám občas Šmoka, Vaculíka aj Kyliána, do moderného pohybu nenápadne a prirodzene zároveň implantuje prvky folklóru, ale nie je to len folklór slovenský, či slovanský, siaha aj na iné územia a k iným etnikám, takmer rituálnym tancom, vlečie nás občasne kdesi až k tamtamom do pralesa, aby nás zas vrátil k populárnym formám súčasnej pohybovej štylizácie.  Vytvára malé príbehy, zväčša postavené na abstraktnom tancovaní, ale postavené na nosnej myšlienke. Spravidla využíva celú plochu javiska s častými dynamickými diagonálnymi vstupmi tanečníkov na scénu, výtvarný dojem kreslí od voľných, jednoduchých kostýmov (zväčša v zemitých, pastelových alebo bielych a čiernych tónoch) predovšetkým svetlo a indiferentne prázdna scéna. Dôraz je na pohyb a výpoveď choreografa, ale aj prirodzenú radosť tanečníkov z participácie. Výraznou zložkou sa stáva muzika, ktorá načiera často do kurióznych hudobných produkcií publiku menej známych (aj neznámych), až po populárne songy.

Večer otvoril Tanec siedmych sestier (choreografia: Tomáš Duras, hudba: Deya Dova) z roku 2025, ktorý v béžových a bordových tónoch rozohrala skupina dám v prirodzenom plynulom znení. Bol to presne príklad presahu „archívnych“ choreografií s udržaním charakteru poetiky po súčasnosť. Razantnejšie vizuálne aj choreograficky zarezonovala choreografia Romany Lampartovej (hudba: Selva de Mar, Vas) pod názvom Basso Continuo v jemne rafinovaných čiernych topoch štyroch dám, ktoré sprevádzali dvaja páni. Tanečné sekvencie mali svoju kompozičnú logiku, atraktívne pohybové presahy od lyrickejších pasáží až po temperament. Tretia choreografia priniesla na javisko aj trochu vizuálnej rôznorodosti, resp. farby v kostýmoch (okrem klasickej čiernej a béžovej, aj červenú, zelenú, oranžovú, žltú, ružovú...) akoby vytiahnutých z čakrového spektra. David Strnad sa predstavil dielkom Karant z roku 2014 (hudba: The Creole Choir of Cuba). Do úspešnej braleňáckej minulosti nás vrátila choreografia Otec Smútok, Matka Nádej Rastislava Letenaja z roku 1995 (hudba: Toto Bissainthe), ktorá sa poeticky (až hypnoticky) vlnila v bielych odevoch deviatich tanečníc evokujúcich na jednej strane rituály indiferentného vidieka, náladu zeme, vody aj vzduchu, a zároveň rozpohybovávajúcich emócie smútku aj nádeje. Meditatívnu atmosféru dynamickejšie „narušil“ Let na juh (choreografia: Joe Alegado, Oregon, 2025), opäť nová choreografia odetá prevažne do zemitých tónov, šesť tanečníc s jedným tanečníkom rozvírili divadelný prach svojim temperamentným letom v sile pružnosti a lineárnych kontinuálnych pohybových sekvenciách. Večer uzavrela choreografia Jany Letenajovej z roku 2007 (hudba: The Golden Gate Quartet, John Littleton, Spirituály), ktorej jemne patetický názov Cesta je nádej, nádej je cesta vyvrátila hravá, roztopašná (pre autorku príznačná) choreografia v kombinácii tmavo a bledo šedých variant a rôznosti individuálnych strihových kostýmov, v ktorých sa črtala elegancia, aj ľudovosť, voľnosť štýlov, aj identifikácia etnika, celé spektrum jednoduchých, ale charakterových (i charakteristických) riešení. Pohybovú dravosť a rozpustilosť striedali poetickejšie polohy, a kdesi tam vzadu za všetkými imaginárne v našich pamäťových hlavách „poskakovala“ hyperaktívna Jana (ešte Kekeňáková) so širokým úsmevom a radosťou v duši. Jej dielko uzavrelo jubilejný večer veselo a optimisticky, aj vďaka interpretom, ktorými boli Matilda Borovská, Viktória Blahová, Mária Brisudová, Tomáš Duras, Hana Lazíková, Kamélia Mistríková, Viktoria Mühlbergerová, Sofia Osvaldová, Amália Perfecká, Terézia Piatriková, Róbert Šestina a Soňa Zajícová.   Do ďalšieho obdobia TD Bralen vyfasoval Tomáš Duras od Rasťa Letenaja kľúče od jeho kancelárie, aby symbolicky zadefinoval odovzdanie žezla ďalšej generácii braleňákov v nádeji udržania jeho kvalitnej značky. 

Značka TD Bralen je totiž niečo ako tanečná československá Coca Cola. Každý ju pozná, každý ju skúsil a občas si ju aj teraz (hoci vo verzii light) každý dá. Je ako fenomén večnosti, pokiaľ si udrží kredit a diváka. My skalní chceme veriť, že to Bralen opäť dá.  

Barbara Brathová