V novej dokumentárnej snímke Letopis sa režisér Martin Kollár sústredí na zachytenie najrôznejších situácií bežného života na Slovensku. Jeho kamera ticho sleduje prírodu a človeka pri jeho pracovných činnostiach či oddychu a uchováva tieto obrazy bez režijného zásahu v časovej schránke, vďaka čo...

V novej dokumentárnej snímke Letopis sa režisér Martin Kollár sústredí na zachytenie najrôznejších situácií bežného života na Slovensku. Jeho kamera ticho sleduje prírodu a človeka pri jeho pracovných činnostiach či oddychu a uchováva tieto obrazy bez režijného zásahu v časovej schránke, vďaka čomu zostanú zaujímavé aj pre budúce generácie.

Martin Kollár Letopis v minulosti pripravoval s dokumentaristkou Máriou Rumanovou, autorkou filmu Hotel Úsvit, ktorá zomrela v roku 2019. Za dokončený film teraz získal Cenu Literárneho fondu Cinematik.doc na festivale Cinematik.

Rozhovor s Martinom Kollárom:

Aká bola prvotná myšlienka za vznikom filmu Letopis? 

Pôvodný nápad vznikol niekedy v roku 2017. Vymysleli sme ho spolu s Máriou Rumanovou. Náš plán bol natočiť si film pre radosť. Spýtali sme sa sami seba, aký film by nám vedel takú radosť z tvorby priniesť. Vždy sme sa pri tejto otázke vrátili k tej istej idei. Na bratislavskej Kolibe kedysi pracoval tím ľudí, ktorí natáčal letopisy. Títo ľudia jednoducho zaznamenávali rôzne situácie alebo udalosti a robili to prevažne pre archívne účely. Takýmto nakrúcaním sa nenaplnila žiadna idea filmu, ale nakrútil sa materiál, ktorý bolo možné eventuálne použiť neskôr v iných projektoch. Náš plán bol vyrobiť vlastný archív a následne k nemu pristúpiť ako k strihovému, archívnemu filmu. Chcem upozorniť, že nejde o historickú snímku. Išlo nám o to vyrobiť si vlastný objem zaujímavého materiálu a z toho urobiť film. 

Po premiére v Košiciach začiatkom leta ste spomínali, ako vás zaujímala aj predstava, že film nebude mať žiadneho hrdinu.

Áno, povedali sme si, že film nemusí mať ani žiadny príbeh, ani hlavného hrdinu. Jediným limitom by mali byť iba fyzické hranice Slovenska. Vo vnútri týchto hraníc sme chceli mať absolútnu slobodu pri naplnení zaznamenávania reality. 

Všimol som si, že veľa obrazov vo filme Letopis je prepojených jedným motívom, buď zvukovým alebo obrazovým. Určitý motív sledujete nejaký čas, potom sa to v istej chvíli preruší a objaví sa nový motív, ktorý myšlienku filmu ďalej rozvíja. Ako ste hľadali túto štruktúru? 

Letopis je v podstate kronika a každý vie, čo to slovo znamená. Vždy keď vám do života vstúpi situácia, ktorá stojí za reč alebo špecifická udalosť, ktorá sa opakuje v určitých intervaloch, chceli by ste ju mať zaznamenanú. To, že ju zachytíte, znamená, že ste voči udalosti zaujali určitý postoj. Situácie v kronike sa často opakujú - napríklad to, keď príde do mesta zmrzlinár alebo niekto dovezie melóny, prípadne k vám príde viac či menej významná návšteva. A teraz si spomeňme, čo sa vo svete stalo za posledných 5 rokov. Zažili sme covid, na Ukrajine je totálna vojna, ekonomika a geopolitika zažívajú krízu. Medzi rokmi 2020 a 2024, kedy som prevažne nakrúcal, to bola mimoriadne multikonfliktná doba. Veľa významných svetových udalostí malo vplyv aj na našu krajinu, aj keď ohrozenie prichádzalo z vonku. Ľudia na to museli reagovať, nejak sa s tým vyrovnať. Nemohli sme to mať ako filmári naplánované, preto aj trochu nechtiac sa tie veľké dejiny otlačili v našej filmovej kronike. Môžete tam spozorovať veľa tém, ktoré dnes v spoločnosti rezonujú. My sme ich potrebovali logicky prepojiť, aby divákov sledovanie bavilo. Zároveň sme nechceli, aby to bolo doslovné, ale aby vás to dokázalo aj prekvapiť. 

Môžeme okrem naplánovaných situácií vidieť vo filme aj zábery a situácie, ktoré vás zastihli nepripraveného? 

Málokedy to funguje tak, že si zoberiete kameru a statív, len tak sa potulujete a začnete nakrúcať. Občas sa vyskytli aj také situácie, ale väčšinou bolo treba nakrúcanie produkčne pripraviť, vybaviť povolenia, nájsť správnych ľudí, ktorí nám otvorili dvere.

Vo filme môžeme vidieť aj zábery, kedy sa kamera sústredí na stavy počasia. Cestovali ste kvôli filmu za počasím? 

Film sa začína veľkou snežnou búrkou. Natočiť to bolo na moje veľké prekvapenie oveľa náročnejšie, ako som si myslel. Často som sledoval rôzne radary a nakoniec som aj tak väčšinu zimných víchric nestihol a prišiel na zasiahnuté miesta až keď bolo po nich. Bolo to neočakávane náročné a trvalo mi niekoľko zím, kým sa to podarilo nakrútiť. 

Keď už hovoríte o trpezlivosti, veľmi ma zaujal záber, v ktorom malá žabka vypláva z vody, zastaví sa rovno v strede záberu a ešte sa aj díva do kamery. 

Dokonca vtedy aj žmurkla!

Na takéto momenty ste čakali ako dlho? Išlo skôr o náhody? 

Nenazval by som to náhodou. Skôr sa mi na to hodí moja obľúbená fráza: očakávané prichádza nečakane. Stačí, keď máte dopredu vysnívané, ako by ten film mohol vyzerať. Ono to za vami samo príde. V scenári už od začiatku existoval okruh vytúžených tém, sled situácii alebo záberov, o ktorých sme vedeli, že by sa do filmu hodili.

Zmenila sa koncepcia filmu po tragédii z roku 2019?

Nemyslím si, že by sa koncepcia zásadne zmenila. Určite by to bol iný film, keby sme ho dokončili spolu s Máriou. Nakoniec je v ňom aj tak cítiť vklad oboch.

Pri sledovaní vášho Letopisu som si spomenul na praotca tohto dokumentárneho podžánru - film s názvom Koyaanisqatsi. Tiež je to dielo, ktoré uchováva obraz sveta v konkrétnej dobe. Iné je len v tom, že sníma svet globálne. Vy uchovávate obraz života výlučne na Slovensku.

Viem, že na porovnanie sa ponúka, ale filmov tohto typu je veľa. Koyaanisqatsi vzniklo 40 rokov dozadu a vtedy sa spopularizoval tento podžanér non-narrative dokumentárneho filmu. No myslím, že Letopis je menej estetizujúci a nie je tak spektakulárny. Je svojím spôsobom oveľa lokálnejší a banálnejší. Mali sme vlastnú metódu komunikácie s divákom.

Ako váš film komunikuje s divákom?  

Pri takomto type filmov je kľúčové vedieť odhadnúť, čo je ešte málo a čo je už príliš. Inými slovami, kedy je váš postup priveľmi vysvetľujúci alebo naopak, už nezrozumiteľný. Každý divák to má totiž inak a obávam sa, že tí, ktorí filmovým umením veľmi nežijú, sa môžu častejšie cítiť stratení. Naopak, ľudia, ktorí vedia lepšie vnímať svet cez obrazy a následnosť obrazov a rozumejú strihovej skladbe, sú na tom lepšie. Najťažšie bolo rozhodnúť sa, ako nastaviť mierku zrozumiteľnosti. Dávali sme na to so strihačom Marekom Šulíkom pozor a pozývali sme našich kamarátov režisérov, strihačov, ale aj ľudí mimo filmového priemyslu na kontrolné projekcie, kde sme sa o tom s nimi dlho bavili. Vďaka tomu sme si vytvárali odstup a pomohlo nám to nájsť funkčnú mieru.

Kedy ste vedeli, že ste na správnej ceste? 

Keď nám jednotliví ľudia pri projekcii okomentovali rôzne veci, ktoré ich bavili alebo rozčuľovali, považovali sme to za dobré znamenie. Keď sa naopak stalo, že väčšinu iritovala nezrozumiteľnosť rovnakej situácie alebo pasáže, tušili sme, že je v tom mieste skrytý problém.

Ako si teda predstavujete ideálne publikum filmu Letopis? Kto to podľa vás je? 

Neočakávam v kinách davy ľudí. Viem si však predstaviť, že Letopis bude zaujímavý pre divákov aj niekedy v budúcnosti. Film obsahuje zvláštnu bezčasovosť a dúfam, že čas hrá v jeho prospech. Je to len moja špekulácia, ale myslím si, že by ten film mohol fungovať ako nejaká časová konzerva. Keď teda do možného publika zarátam aj divákov z budúcnosti, mohlo by sa ich trochu nazbierať. (úsmev)

S predstavou o publiku mi pomohli už prvé verejné projekcie na filmových festivaloch. Bol to veľmi tolerantný divák, ktorý je na vnímanie podobných diel veľmi dobre trénovaný. Podľa diskusie po filme bolo zrejmé, že si ľudia projekciu naozaj užili. Je mi jasné, že keď na Letopis príde do kina divák očakávajúci automobilovú naháňačku, tak môže trpieť. Letopis nabáda k spomaleniu a dôveruje publiku, že si významy interpretuje po svojom.

Pokúšali ste sa to publiku vnímanie Letopisu nejak uľahčiť? 

Áno, pri takýchto filmoch bez príbehov nemôžete vyžadovať od diváka nekonečnú pozornosť. Preto majú napríklad náboženské rituály či školské hodiny svoj limitovaný čas, lebo aj pozornosť človeka je limitovaná. Mysleli sme na to a v rôznych momentoch filmu sme regulovali rytmus pridaním emotívnych pasáží na prebudenie alebo naopak spomalenými sekvenciami na upokojenie.

Ako film s odstupom času vnímate vy sám? Vidíte stále ten istý film, alebo sa z vášho pohľadu vyvíja? 

Mal som šancu Letopis vidieť nekonečne veľakrát za sebou. Teraz som však mal niekoľko mesačnú pauzu a po premiére som si uvedomil, že som zase videl nový film. Letopis je totiž veľmi háklivý na to, keď nemá ideálne podmienky. Zahŕňa napríklad dva momenty úplného ticha. To ticho by s divákom v danej chvíli malo niečo robiť, no keď v kinosále hučí napríklad klimatizácia, vzniká tým úplne iná situácia. 

To zmenená, že v rozdielnom čase a priestore je váš film stále iný? 

Tak sa to javí. Okrem toho, film dostáva nový význam s aktuálnymi udalosťami v našej krajine, o ktorých sme pred pár mesiacmi ani netušili.

Snímka Letopis príde do slovenských kín 18. septembra 2025.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč

Foto: IFF Art Film, Peter Stas