Odkazy majstrov: Jeho spolužiaci sa vydali cestou modernej vážnej hudby, no Kálmán našiel svoju životnú dráhu v žánri operety. Vo svojej tvorbe dokázal, že opereta nie je iba ľahký žáner“, ale sofistikovaná syntéza hudobného divadla, ktorá prepája národný prvok, spoločenskú satiru a moderný pulz...

Odkazy majstrov: Jeho spolužiaci sa vydali cestou modernej vážnej hudby, no Kálmán našiel svoju životnú dráhu v žánri operety. Vo svojej tvorbe dokázal, že opereta nie je iba „ľahký žáner“, ale sofistikovaná syntéza hudobného divadla, ktorá prepája národný prvok, spoločenskú satiru a moderný pulz doby.

Emmerich Kálmán (1882 – 1953) sa narodil v Siófoku pri Balatone do maďarskej židovskej rodiny. Jeho otec bol bohatým obchodníkom, vlastným menom Károly Koppstein. Hospodárska recesia, ako aj príliš smelá otcova investícia do divadla či jazdiarne v Siófoku mu však spôsobili v roku 1892 bankrot. Rodina sa presťahovala do Budapešti, zmenila si meno na Kálmán a 6 detí (2 chlapci a 4 dievčatá) museli rodičia rozdeliť medzi príbuzných.

Mladý Emmerich Kálmán mal od malička záujem o hudbu (napr. naučil sa naspamäť spievať celú Uhorskú rapsódiu č. 2 od Franza Liszta). Ako malý chlapec však spadol pri verejnom tanci a odvtedy už nikdy viac nechcel tancovať. Od malička sa učil hre na klavír, kde sa prejavil jeho veľký talent, a v roku 1897 vystúpil verejne. Neskôr však dostal bolesti ramena a musel štúdium prerušiť. Preorientoval sa teda na skladbu. Študoval na budapeštianskej hudobnej akadémii spolu s Bélom Bartókom a Zoltánom Kodályom. Všetci študovali pod vedením legendárneho Jánosa Kösslera. Ako absolvent hudobnej akadémie mal istý úspech na záverečnom koncerte so svojím symfonickým dielom Saturnália, ale jeho dielo bolo v ten večer hrané prvýkrát aj naposledy.

Okrem hudby však Kálmán študoval na žiadosť svojho otca aj právo na Budapeštianskej univerzite. Po absolvovaní práva sa zamestnal u Samuela Bakonyiho. Keď mal zastúpiť štrajkujúcich železničiarov na súde, nestihol si ani preštudovať spis. Na súde pohorel a bol po dohode prepustený. Podľa dohody mal Bakonyi Kálmánovým rodičom naďalej tvrdiť, že ich syn je stále jeho zamestnanec. Namiesto práva sa však Kálmán zamestnal ako hudobný kritik v novinách Pesti Napló, kde ho poznali už od študentských čias. V tom čase skomponoval svoju druhú symfóniu Endre a Johanna, ale nikto o ňu nemal záujem. Vtedy zo žartu poznamenal, že skomponuje operetu. Po tom, čo skomponoval úspešný kuplet pre Sáru Ferák (vtedy najznámejšiu šansonetu v Budapešti) a dopočul sa o veľkých úspechoch Oscara Straussa a Lea Falla, začal sa zaoberať myšlienkami na komponovanie operety vážnejšie. Príkladom a pomocou mu bol jeho spolužiak a priateľ Viktor Jacobi, ktorý neváhal a operety začal písať ihneď po absolvovaní Hudobnej akadémie.

Po počiatočných úspechoch v Budapešti sa presťahoval do Viedne, kde sa rýchlo zaradil k „zlatej generácii“ operetných skladateľov po boku Franza Lehára, Oskara Nedbala či Roberta Stolza. V medzivojnovom období patril k najúspešnejším autorom, jeho diela sa uvádzali v celej Európe i v USA. Pre svoj pôvod musel v roku 1938 emigrovať, najprv do Paríža a neskôr do New Yorku. Po druhej svetovej vojne sa ešte vrátil do Európy, kde zomrel vo Viedni v roku 1953.

Kálmánove operety sa vyznačujú kombináciou folklóru, cigánskych melódií a čardášového temperamentu s eleganciou viedenského valčíka. Vytvoril tak osobitý štýl, ktorý sa odlišuje od Lehára. Kálmán je v tvorbe menej sentimentálny, viac rytmicky pulzujúci, miestami až tanečne explozívny.

Medzi typické znaky jeho tvorby patrí výrazné využívanie čardáša a verbunku, kontrast medzi lyrickými, kantabilnými áriami a dynamickými tanečnými číslami, zmysel pre melodramatické napätie (často kontrast komického a tragického tónu) a silné ženské hrdinky, ktoré sú často nositeľkami deja.

K najúspešnejším operetám patrí Čardášová princezná (Die Csárdásfürstin, 1915). Je to jeho vrcholné dielo, ktoré mu prinieslo svetovú slávu. Dielo stavia na kontraste medzi kabaretnou speváčkou Sylvou a aristokratickým prostredím. Hudba je nabitá čardášovým ohňom, ale nechýba jej melancholická elegancia. Silným prvkom je hudobná charakterizácia Sylvy ako nezávislej ženy.

Gróf z Luxemburgu (Der Graf von Luxemburg, 1909) je opereta plná ľahkosti a humoru, kde sa prelína romantická zápletka s virtuóznymi ansámblami. Hudobne Kálmán rozvinul valčíkový charakter a uplatnil orchestrálne farby blízke symfonickej hudbe.

Cigánsky primáš (Der Zigeunerprimas, 1912) priamo čerpá z rómskej hudby. Je to dramatický príbeh otca a syna, ktorý je hudobne sprevádzaný kontrastom ohnivého čardáša a lyrických piesní.

V Bajadére (Die Bajadere, 1921) nastal odklon od maďarských motívov, skladateľ prináša exotickú atmosféru Indie a Paríža. V tomto diele sa ukazuje schopnosť Kálmána absorbovať módne hudobné štýly 20. rokov (foxtrot, shimmy).

Grófka Marica (Gräfin Mariza, 1924) je jednou z najobľúbenejších operiet, ktorá spája vidiecku romantiku s typickým kálmánovským čardášovým pátosom. Z hudobného hľadiska predstavuje vrchol syntézy – od intímnych milostných duetov až po mohutné finále s tanečnou energiou.

V Cirkusovej princeznej (Die Zirkusprinzessin, 1926) využíva atraktívne prostredie cirkusu a dramatické efekty a veľké zborové scény. Hudba osciluje medzi lyrickými baladami a veľkolepými tanečnými číslami. Premiéra sa konala 26.3.1926 v Theater an der Wien, libreto napísali Julius Brammer a Alfred Grünwald. Opereta mala veľký úspech a dodnes patrí medzi najviac hrané Kálmánové diela – po Čardášovej princeznej a Grófke Marici. Dielo reprezentuje klasickú viedenskú operetu s typickými prvkami ako prestrojenie postáv, komplikovaná ľúbostná zápletka a kontrast medzi aristokratickým a ľudovým prostredím. Novú inscenáciu s úspechom v premiére (réžia Vera Nemirova) uviedlo Národné divadlo Košice dňa 19.9.2025.

Kálmán vo svojej tvorbe dokázal, že opereta nie je iba „ľahký žáner“, ale sofistikovaná syntéza hudobného divadla, ktorá prepája národný prvok, spoločenskú satiru a moderný pulz doby. Jeho partitúry sú orchestrálne premyslené, často využívajú efektné sólové nástroje (husle, klarinet, trúbka), čo im dodáva symfonickejší charakter. Kálmánova hudba stojí na hranici medzi operetnou zábavou a serióznym hudobným divadlom.

Emmerich Kálmán patrí spolu s Lehárom k najväčším majstrom zlatej éry operety. Jeho diela pretrvali nielen na javiskách viedenských a budapeštianskych divadiel, ale dodnes sa pravidelne uvádzajú v Európe, Rusku i Japonsku. Čardášová princezná a Grófka Marica zostávajú symbolmi maďarskej vášnivosti a elegancie v rámci operetného žánru.

Spracovala redakcia mojakultura.sk

Foto: siofok.com