Deň pred vernisážou výstavy do Domu umenia Slovenskej filharmónie Piešťany zapožičaných diel zo zbierky rodiny Figusch sa dnes už 86-ročný autor malieb, fotografií a predovšetkým ikona konceptuálneho umenia Peter Bartoš so svojím kamarátom šmýkal dolu svahom v bratislavskom Podhradí. Zanietene sk...

Deň pred vernisážou výstavy do Domu umenia Slovenskej filharmónie Piešťany zapožičaných diel zo zbierky rodiny Figusch sa dnes už 86-ročný autor malieb, fotografií a predovšetkým ikona konceptuálneho umenia Peter Bartoš so svojím kamarátom šmýkal dolu svahom v bratislavskom Podhradí.

Zanietene skúmal miesta, ktoré ho zaujali natoľko, že posledných viac ako desať rokov svoj čas i energiu často orientuje tomuto teritóriu – zarastenému i kultivovanému, vždy však so silným geniom loci a s pôsobivými výhľadmi do riečnej krajiny. Peter Bartoš si všetko musí zmapovať, naskicovať, „obehnúť“ po vlastných.

Aj o tom rozprával na vernisáži, ktorá sa konala v piatok 19. septembra v Expozícii architektúry Ing. arch. Ferdinanda Milučkého a ktorá potrvá vo výstavných priestoroch Domu umenia Slovenskej filharmónie v Piešťanoch do 30. novembra, dlhoročný priateľ Petra Bartoša, Viliam Figusch.

Piešťanská výstava nesie názov Vizuálna topografia mesta a krajiny. Dramaturgicky ju tvoria tri okruhy, ktoré predstavil kurátor výstavy doc. Dr. Peter Rusnák, pôsobiaci v Dome umenia. V prvej časti sú zahrnuté diela z takzvaného Nomad-artu so silným ekologickým akcentom. Ďalšiu časť tvorí téma bratislavského Podhradia a Vydrice, v ktorej sú zastúpené Bartošove zápisky, kresby, maľby, fotokópie, fotky aj koláže. Expozícia upozorňuje aj na skalný masív v blízkosti Zuckermandlu, ktorú autor výstavy považuje za prehistorickú skalu, pri ktorej sa začínajú Karpaty. Tretí okruh výstavy predstavuje Bartošovu abstraktnú tvorbu, no ako kurátor výstavy informoval, v predstavenej zbierke autorského výberu je vystavený aj Bartošov expresionistický portrét z obdobia ranej tvorby, ktorú tiež zapožičala Domu umenia rodina Figusch. Návštevníka výstavy zaujme aj autentický fotoportrét autora s holubom na parapetnej doske bytu. Hostia vernisáže sa dozvedeli, že Peter Bartoš holubov choval a šľachtil, ale bol aj jedným z iniciátorov založenia slovenského zväzu chovateľov týchto poslov mieru.

Návštevníci piešťanskej výstavy sa dozvedeli o živote, diele, myslení, pohnútkach i turbulentných časoch, ktoré prežil autor aj výtvarným spracovaním priestoru bratislavskej ZOO, kde sa dobrovoľne zamestnal. Následne kurátor výstavy pozval hostí do priestoru galérie, kde autorská expozícia pokračovala prednáškou s názvom Celok je menší ako súčet jeho častí, v ktorej predstavila kunsthistorička Dr. Mira Keratová z Galérie mesta Bratislavy Bartošove koncepty krajinotvorby, jeho poňatie mestských prostredí a program ekologickej kultúry zameraný na ekológiu konkrétnych prostredí, ich vzťahovosť a regeneráciu. Umelec sa zameriava na vzťahovú etiku, etiku starostlivosti a súčasné klima-aktivistické prístupy.

Nina Gažovičová v katalógu k Bartošovej tvorbe uviedla o autorovi, že „absolvoval síce klasické maliarske vzdelanie, ale ukončil ho v roku 1965 známou akciou s prozaickým názvom Rozdávanie, ktorý bol skutočne doslovný. Bartoš totiž rozdal všetko, čo dovtedy namaľoval, a vydal sa cestou konceptu ako jeden z priekopníkov konceptuálneho uvažovania v bývalom Československu spolu s Júliusom Kollerom a so Stanom Filkom. Hoci dobrota býva okolím neraz zamieňaná za naivitu, Bartoš si celý svoj aktívny život išiel vlastný beat. A vždy aj dosiahol to, čo chcel. Tvrdohlavo sa vyjadruje iba k tomu, čo dobre pozná; veci robí poctivo, odmieta presuny mimo svojho teritória. Autenticita – termín, ktorý je v dnešnej dobe taký populárny, ale aj dôležitý, sa v jeho prípade kryštalizuje ako vzácna a vlastne aj paradoxná kombinácia úprimnosti, pokory a autority. Bartoš nekoná automaticky ani pasívne, je neustále – bez ohľadu na svoj vek – živelný a prekvapivo zanietený. Reaguje spontánne; smeruje k podstate, nekĺže po povrchu módnych trendov. Nikdy sa nepriživoval na dielach iných – vždy žil vo svojom vlastnom svete, ktorý nemal predchodcu v domácom, ale ani v zahraničnom okruhu.“ O jedinečnosti výstavného počinu v piešťanskom Dome umenia hovorí aj to, že Bartošova „práca nemá u nás ani v zahraničí obdobu. Uvedomuje si spoločenskú úlohu i etickú užitočnosť umenia. Nejde mu o vyprázdnené intelektuálne posolstvá, nevytvára ani moralistický systém – svet okolo mu nie je ľahostajný. Svojím aktivizmom ‚len‘ poukazuje na často prehliadané, no naliehavé problémy danej doby.“

Spolupútnik Petra Bartoša, ktorý poskytol Domu umenia artefakty z rodinnej zbierky, Viliam Figusch na vernisáži uviedol, že autorovi výstavy záleží hlavne na tom, aby sa „jeho myšlienky dostali k ľuďom. Včera som s ním absolvoval výlet do priestoru medzi kameňolomom, kde bolo kedysi vybudované  kúpalisko. Je to tam zarastené ako divočina v strede mesta. Pri Mikulášskom a Židovskom cintoríne sme vnikli do toho svahu – on 86-ročný sa šplhal, aby preskúmal krajinu, poznal ju vlastnými nohami a šúchal sa dolu po svahu, aby odovzdal to, čo z tejto krajiny pozná, iným...“ K takej nádhernej štedrosti už naozaj niet čo dodať, Maestro!

Viera Dusíková
Foto: Tomáš Hudcovič