Prínos nemeckej herečky, fotografky, ale najmä filmovej režisérky Leni Riefenstahlovej do vývoja svetovej kinematografie je zásadný natoľko, že dodnes sú jej filmy Triumf vôle či Olympia premietané pri výklade z dejín kinematografie na filmových školách. Podobne ako Orson Welles prišiel pri nakrúcaní Občana Kanea s mnohými prelomovými technickými aj umeleckými riešeniami, tak sa aj Leni Riefenstahlová v 30. rokoch 20. storočia zapísala do dejín ako dokumentaristka s unikátnym estetickým cítením a technologickou vynaliezavosťou. Jej schopnosti boli v tom čase oceňované najvyššími cenami na filmových festivaloch po celej Európe, až kým si svet neuvedomil, že boli využité pri propagande najstrašnejšieho nacistického režimu.

Nový film nemeckého dokumentaristu Andresa Veiela neodhaľuje o Riefenstahlovej doteraz nepoznané fakty. Čerpá najmä z archívu, využíva televízne záznamy a skladá z nich argumentačnú líniu zostavujúcu obraz o Riefenstahlovej svetonázore, na ktorý sa jej ako denacifikovanej obdivovateľky Adolfa Hitlera po vojne často pýtali. Režisérka pred začiatkom 2. svetovej vojny dohliadala na filmovú tvorbu v Nemecku a nakrútila kľúčovú propagandistickú snímku Triumf vôle, hoci tento počin vždy obhajovala umeleckou a nie politickou motiváciou.

Archívne zábery v novom filme Riefenstahl sme mohli vidieť už v množstve iných dokumentov. Andres Veiel pochopiteľne nie je prvý, kto sa životu a dielu Leni Riefenstahlovej venoval. Nie je ani prvý, kto sa snažil odhaliť jej úprimné myšlienky a názory a zistiť, či sa zhodujú s jej odpoveďami v najrôznejších povojnových talk show. Riefenstahlová neraz čelila priamym otázkam o jej osobnej minulosti z čias nacistického Nemecka a ako staršia distingvovaná dáma na ne takmer vždy trpezlivo odpovedala, poddávala sa slovným skúškam reportérov a diskutérov, chcela ich pred kamerou presvedčiť, že netušila o hrôzach holokaustu a že ju utrpenie ľudí v koncentračných táboroch bude už navždy mrzieť. Nebyť dochovanej osobnej korešpondencie a zvukových záznamov zo súkromných telefonátov, ktoré si Riefenstahlová nahrávala, mnohí by jej aj uverili.

Nový film však nevznikol preto, aby filmárku raz a navždy usvedčil z úzkych väzieb na fašistický režim. Na to si diváci mohli urobiť názor už omnoho skôr. Spojenie archívneho materiálu vytvára obraz o prežívaní sklamaných fašistických ideálov v tieni povojnovej doby.

Film dokazuje, ako aj v človeku, ktorý otvorene odmieta násilie, ticho pretrváva presvedčenie o nadradenosti, pričom nie je schopný si uvedomiť brutálnu a neľudskú podstatu osvojenej idei.

Andres Veiel vo filme Riefenstahl nedáva slovo historikom a mimoobrazovému komentáru necháva len malý priestor, aby sa divák sám mohol dopracovať k odpovediam. Riefenstahlovej obdiv krásy ľudského tela, ktorý nadviazal na filozofiu starovekých Grékov a Rimanov, mal aj temnú stránku v podobe odmietania “škaredosti”. Absencia štandardizovanej krásy nestála v minulosti filmárke za pozornosť.

Dnes drvivá väčšina z nás odmieta akékoľvek neonacistické myšlienky či nenávistné a násilné prejavy založené na xenofóbii, rasizme a segregácii, pretože si našťastie ešte pamätáme aj našu temnú národnú minulosť. Otázka, ktorá vo mne po filme Riefenstahl však zostáva je, či nie sme aj dnes svedkami uprednostňovania krásy a či sa každému človeku okolo nás dostane rovnakých príležitostí, ak nie je ideálny?

Film si môžete pozrieť v programe prehliadky Be2Can 2025.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe