Ubehlo už šesť rokov odkedy sa nám David Fincher predstavil s novým filmom. Stratené dievča bol podľa očakávaní prvotriedny mrazivý triler, zároveň plný sarkazmu a čierneho humoru. Dnes sa opäť tento majster napätia hlási o slovo, no prináša niečo úplne iné. Jeho čiernobielu novinku s názvom Mank v...

Ubehlo už šesť rokov odkedy sa nám David Fincher predstavil s novým filmom. Stratené dievča bol podľa očakávaní prvotriedny mrazivý triler, zároveň plný sarkazmu a čierneho humoru. Dnes sa opäť tento majster napätia hlási o slovo, no prináša niečo úplne iné. Jeho čiernobielu novinku s názvom Mank však v kinách nenájdete. Treba si po ňu prísť na Netflix a ak si ju chcete plnohodnotne užiť, zabudnite na všetko, čo ste doteraz od Finchera videli.

Hollywood tridsiatych a štyridsiatych rokov, všade dym z cigár, drahé obleky, veľkolepé hostiny, ale aj intelektuálne debaty a filozofovanie pri pohári šampusu ďaleko od miest, kde sa už budovalo nebezpečné impérium, vybuchovali bomby či stavali koncentračné tábory. Príbeh Fincherovho filmu sa zameriava na život žurnalistu, divadelného kritika, no najmä scenáristu Hermana J. Mankiewicza, prezývaného Mank (stvárnil ho Gary Oldman), dnes známeho najmä ako spoluautora scenáru hádam najvyzdvihovanejšieho filmu v histórii kinematografie, Občana Kanea (1941). O réžiu a produkciu tejto klasiky sa postaral, samozrejme, vtedy len dvadsaťštyriročný Orson Welles a zahral si dokonca vo filme aj hlavnú úlohu.

Mank bude slasťou pre všetkých cinefilov, ktorí dôkladne poznajú kontext, dobové machinácie, históriu a možno aj každú postavu, čo sa len na chvíľku mihne v obraze. Budú si užívať to ako to je precízne a filmársky vábivo urobené. Navyše im pravdepodobne bude sympatické, že Fincher tu ide absolútne nekompromisne, bez akéhokoľvek vysvetľovania vpred. Je to koniec koncov aj pochopiteľné. Bežný, viac menej neznalý divák však bude už od začiatku tápať, pri časových prechodoch bude možno zmätený, nebude poriadne rozumieť dramaturgií, výstavbe diela a je možné, že sa pri dĺžke 131 minút, začne aj nudiť, nakoľko Mank nie je filmom, kde sa toho až tak veľa udeje. Ide skôr o dialógmi nabitú poctu danej dobe a jednému výnimočnému scenáristovi.

Našťastie Mank nie je len akýmsi filmom o filme. Tematicky siaha ďalej, má viacero rovín, ukazuje pomerne presne a výstižne danú dobu, hollywoodsky štúdiový systém, kde cítiť vo vzduchu novú éru. Taktiež citlivo vykresľuje vzťah Mankiewicza s jeho manželkou Sárou. Príbeh je rámcovaný tým, ako Mankiewicz musí na lôžku so zlomenou nohou po autohavárii, napísať v časovej tiesni scenár pre Wellesa. No a popritom všetkom nemohol byť opomenutý ani Mankov alkoholizmus, ktorý sa mu stal vo veku 55 rokov nakoniec osudným. Aj vďaka týmto veciam film veľmi pekne graduje a tie najsilnejšie momenty si necháva až na záver. Ide teda skutočne o formálne bravúrnu prácu, navyše písanú od srdca.

Všetko to pramení z faktu, že scenár k Davidovej novinke napísal ešte v deväťdesiatych rokoch, jeho dnes už nebohý otec Jack Fincher, ktorý bol sám kedysi  novinárom a scenáristom. Až v roku 2019 sa David rozhodol tento projekt dokončiť a sfilmovať otcov scenár. Nakoľko bol Jack Fincher stará škola, na jeho štýle písania jasne vidno, že starú školu maximálne ctil, preto možno niekomu bude pripadať Mank v roku 2020 nanajvýš staromódne. Je cítiť, že ten scenár už má desiatky rokov, no o to zaujímavejšie sledovať, ako funguje práve dnes. Aj preto bude Mank vynikať nielen v kontexte tohtoročných filmov, ale radikálne vo filmografii Davida. Zastupuje totiž klasický Hollywood, pričom doterajšie Davidove diela odkazujú skôr k tomu Novému Hollywoodu, ktorý započal v šesťdesiatych rokoch, ďaleko vulgárnejšími, provokatívnymi dielami plnými brutálneho násilia, explicitného sexu a antihrdinov.

Zároveň, nakoľko David mal voči otcovi hlbokú úctu, vidno, že si dal na tvorbe Manka sakramentsky záležať a nenechal nič na náhodu. Kamera Erika Messerschmidta je maximálne podmanivá, citlivá aj dynamická, keď treba, hudba nesmierne talentovanej dvojice Trent Reznor a Atticus Ross je skvelá a obaja ukázali po dielach ako Deväťdesiate (2018) či Waves (2019), ako sa ľahko vedia prispôsobiť danej látke. Nehovoriac už o tradične famóznom výkone Garyho Oldmana. Na jeho vžitie sa do postáv je vždy radosť pozerať sa. Nezahanbila sa ani tridsaťpäťročná Amanda Seyfried a je dosť možné, že si dokonca prvý krát vo svojej kariére vyslúži nomináciu na Oscara za úlohu herečky Marion Davies.

Martin Adam Pavlík

Distribútor/ Zdroj foto: Netflix/Cinemanse   

Autor článku: CultureBase