Marian Zima nikdy nemal nič spoločné s klasickou naráciou, je silne obrazotvorný, asociatívny, po poetickom obraze je schopný poslucháča zneistieť náhlym zvratom. A ten príbeh vôbec nemusí vnímať z jeho uhla pohľadu, práve v tom je jeho tvorba silná a nikdy nie prvoplánová.

Niekoľko rokov trvalo, kým sa objavil nový album tohto autora. Zima sa nikdy neriadil marketingovými pravidlami, ani šablónami, ktoré by ho zaradili do hitparád. Tvorí, aby vypovedal príbehy - a čo je pri jeho piesňach špecifické, nielen, že každá otvára iný kus minulosti, iný príbeh, novú emóciu, ale i interpreti skladieb sú rôzni. Jeho projekt Story Takzvanou dušou (album vydaný koncom roka 2025) opäť raz “dospel”, je to ďalší krok k tomu, aby k nám prostredníctvom jeho piesní do našej spoločnosti pribudla ľudskosť. Áno, aj s temnejšou, melancholickou stránkou, či citeľným spomínaním na to dobré, čo už kedysi bolo, taktiež bolesťou, hudobne i textovo obalenou do istej formy hedonizmu. Zvukového i citového. To, čo Takzvanú dušu, robí jedinečnou od prvej až po poslednú skladbu, sú ľudské príbehy, ktoré nájdete aj v piesni bez slov, či len clivej, nápadne jednoduchej introdukcii, vypovedanou len sólovou gitarou. Iba zopár akordov, a predsa tak výpovedných. Viac potom povie šansónové rozprávanie - spievanie Zuzany Homolovej. Medzi ďalšími, ktorí sa na púť príbehov so Zimom vybrali, sú Peter Lipa, Milan Kňažko, Lucia Šoralová, Martin Chodúr, Michal Prokop a britská speváčka Eva Carboni.

Tento album si mnohými všimnete aj pre jeho zovňajšok. Vytŕča pomedzi ostatnými aj vizuálom i bukletom v netradičnom formáte, ktorý keď rozbalíte ako vianočný darček, zbadáte tváre a v nich zachytené príbehy. Portréty interpretov - krásno-smutnej Lucie Šoralovej, zadumaného Petra Lipu, Milku Vášáryovú a jej neopakovateľný úsmev a pohľad skrývajúci (možno) zabudnutú spomienku, ktorá zrazu znovu ožila. Vizuálne je v centre tvár Michala Prokopa, československej legendy - každá jeho vráska má v sebe špecifické čaro. Sú to zreteľne vypovedané príbehy v tvárach ľudí, ktorí sa spolu s vami a Marianom Zimom vyberú do doposiaľ neodhalených miest psyché. Zadívate sa na tie obrázky a postupne sa vám k nim začnú priraďovať príbehy. Začínajú sa zahmlievať, vidíte ich nezaostrene, pretože popri nich vám už znie hudba, ktorú spočiatku vnímate len vzdialene. Toto nie je album na prvý posluch. Iste, ohúri, svojou rozmanitosťou, spektrom emócií a príbehov, v ktorých sa kreuje možno aj ten váš vlastný, osobný, vyvolaný v asociácii práve tým, čo sa vám predostiera v textoch a hudbe. No už pri ďalšom počúvaní v nich odhalíte podstatne viac. Rozpoznávate neopakovateľné sólo Nikolu Bankova či spomínanú jednoduchú gitaru, tvary, formy a farby hudby, korešpondujúce s tým, čo počujete v slovách, nadobúdajú reálnejšie kontúry. Presne toto v dnešnej dobe rozpínajúcej sa AI potrebujeme. Praobyčajnú ľudskosť. Texty, ktoré pohladia, ale i rozplačú. Tie, pri ktorých sa vám vynoria spomienky, no vzápätí ďalší, ktorý vám dá drsnú facku, aby ste sa prebrali.

Album otvára klavírna ouvertúra Pavla Morochoviča Iba dym. Trvá 40 sekúnd a je mostíkom medzi predchádzajúcou tvorbou Zimu a zároveň otvorením novej etapy. Morochovič sa podieľal aj na zvuku cédečka, ktoré je rovnako ako toto krátke, no výpovedné intro čisté a sústredené. Je to priestor na to, aby sa človek mohol dostať do inej dimenzie. Harmonicky ani inštrumentálne ničím nerušený priestor, krátke zamyslenie a koncentrácia na to, že Story prináša svet plný poetickosti, obrazov a príbehov. Komorných, citlivých, krehkých.

Alive and Breathing vás katapultuje do minulosti. Soundom i hlasom. Blues rock a britská hosťujúca speváčka Eva Carboni, ktorá disponuje plným, sýtym, veľkým hlasom, aké sa “nosili” v minulosti. Perfektné výšky, mohutné stredy a plné hĺbky, čo viac si človek k rockovej hudbe podfarbenej bluesovou atmosférou môže priať. Gitarové sóla kvalitné a prekvapivý, neukončený záver - otázka, na ktorú možno nájdete odpoveď v ďalších songoch.

Napríklad aj v ďalšej, Příliš dlouho jsem byl takhle, v podaní Michala Prokopa. Pulzujúca rytmika, opakujúci sa riff, akustický zvuk gitary až po druhý verš v medzihre s plnším zvukom elektrickej gitary (skvelý René Lacko - opätovná spolupráca aj na tomto albume), dodávajúci tejto výpovedi na pravdivosti, osobný prejav, robí z tejto pesničky uveriteľný príbeh. Jeho civilný prejav, dylanovský spev je to, čomu okamžite uveríte. Nie je to ľútosť, skôr krutosť a realita života, zaobalená do rádoby príjemného rozprávania. Za ním vás doslova udiera do tváre to, čo náš život tak strpčuje. “Zhrubla řeč i klouby na rukách”, “večer taky není záruka” - ten sarkazmus je skrátka nezameniteľný.

V piesni Stretávka zo strednej sa Zuzana Homolová dotkne asi všetkých, ktorí majú za sebou túto trpko-clivú skúsenosť. V prejave je cítiť úsmev a bolesť zároveň. V Homolovej je niečo magické, čo vás prinúti opätovne vypočuť si túto pesničku - takú čistú, jasnú a zároveň takú komplikovanú. Vyrozpráva svoj (a možno aj ten váš) príbeh tak, že chvíľu máte pocit, že zostalo niečo nevypovedané. Vo vzduchu akoby zaznela otázka, no keď si pieseň vypočujete niekoľkokrát, zistíte, že je v nej povedané všetko. Otázku skôr vzbudzuje jednotlivec, ktorý vybočí iným smerom, ako tí ostatní, čo sa tomu tak náramne čudujú.

Zima nemoralizuje, občas jeho spomienky zabolia, no nemá potrebu ich vysvetľovať. Sú to jeho poviedky, každá o inom, no vždy osobné. Rodné mesto zveril autor Milanovi Kňažkovi. Pamätáte si, keď počas odovzdávania Krištáľového krídla naživo odpálil pesničku Potlesk v stoji? Tie váhavé reakcie a rumence v tvárach v publiku - sťaby pivónie. Slušný punk! Takto má vyzerať reflexia spoločnosti. Kňažko je v Rodnom meste recitatívny a pritom patrične dramatický. Je to typ temnej skladby, v ktorej si predstavíte zadymený bar, človeka s deviatym drinkom za sebou, desiatym pred sebou, hľadiaceho otupeno do svojich nezastaviteľne sa vyplavujúcich spomienok a kdesi na improvizovanom pódiu hrá bluesová kapela, s improvizujúcim saxofonistom.

Saxofón Nikolu Bankova dokresľuje príbeh o návrate, pri jeho hre sa vám vybavujú útržky filmu. Story prináša to, čo si mnohí intenzívne predstavujeme, no nedokážeme to vysloviť. Aké to bude, keď sa ocitneme pred poslednými minútami našich životov? Aké “obrázky” budeme vidieť? Budú čiernobiele? Budú v nich naše lásky z minulosti? Budú pekné či budeme vidieť štíhly vztýčený prostredník? Cinematická hudba aj touto formou prenikla do jednotlivých obrazov kompozície - Bankovovi veríte, že jeho sólo nie je nacvičené. A nie je to len medzihra, v ktorej saxofonista dominuje. Jednotlivé frázy a verše saxofón potvrdzuje, dopovie a rozvinie to, na čo čakáte.

Ak sme vyzdvihli saxofón, potom v ďalšej skladbe je to klarinet, ktorý vás uchváti. Tento nástroj všestranného využitia má podmanivú farbu v rukách Martina Chodúra. Ten je aj spevákom v piesni Mění se čas. Iba vysoký tón na klavíri určuje rytmickú štruktúru a svojou ľadovou farebnosťou sa ostentatívne pripomína. Chodúr, známy svojím veľkým, objemným hlasom, je predstavený v nezvykle jemnej polohe. Bilancuje plynutie času, niet v týchto myšlienkach priestor na pátos, skôr na introspektívu. Chodúr je výborný v speve, má tón absolútne pod kontrolou, rovnako je vyrovnaný a výpovedný i v hre na klarinete. A pritom je to ústredný motív, ktorý sme už počuli a je nám dôverne známy. V tejto piesni sa neexperimentuje, len podporuje farbami v jenoznačne vytýčenej melodickej línii. Skladba je čistá, Chodúr ju interpretuje s veľkou úprimnosťou a pochopením. Každá z piesní má svojho spoločného menovateľa a tým je život sám, no každá zároveň prináša osobitne spracovaný, iný príbeh, s novou hudobnou dimenziou. A tak Chodúr “tancuje” nostalgickým valčíkom, z ktorého je vám smutno, no zároveň je ako sprítomňujúca sa realita kombinovaná so spomienkami. Tak trochu neúprosná realita, ale aspoň reálna. Ako inak, s otvoreným koncom a vo vzduchu plynúcou otázkou.

Aj Peter Lipa patrí medzi dvorných spevákov Zimu. Anjel strážnik v podaní nášho legendárneho bluesmana prináša štipku humoru a zároveň nadhľad nad vecou. Lipa je v tomto hudobnou štýle prirodzený, jeho swingujúci prejav je mimoriadne nákazlivý, rytmika skladby je korunovaná špecifickou poetikou, ktorá mu sadne ako uliata. Je to krátkodobé odľahčenie albumu, no pritom pieseň nenarúša jeho kompaktnosť.

Titulnou skladbou albumu je Takzvaná duša, v ktorej úvodom počujeme pulzujúce bicie a basgitaru, no najmä známu melódiu v klavíri - Anička dušička, kde si bola. Lebo kultúra má byť slovenská a žiadna iná. Keď sa v poslednej dobe jazzmeni pretekajú, kto spraví lepšiu variáciu na Červené jabĺčko (až sa akosi stalo, že túto pieseň už viac nemôžem počúvať - lebo to, čo má byť spomienkou na domov, je zrazu sprofanované a šablónovité), zasvietila na tomto albume Anička dušička úplne novým dychom. Anička nie je ani sladká, aj keď má v sebe sláčikové nástroje pripomínajúce klasické aranžmány, ani experimentátorská. Ostala svojská, v originálnej inštrumentácii a nefalšovanom prejave Milana Kňažka. Je to osobná meditácia o konci a tichu, o tom, či nastane prázdno, no napriek tomu nie je negatívna. Skôr prehodnocuje, čo bolo.

Všichni jsme herci je osobným vkladom Lucie Šoralovej. Je to živá nahrávka zaznamenaná z koncertu v Starej tržnici zo septembra roku 2024. Aranžmán skladby pripravil Ondřej Soukup, s eleganciou, ľahkosťou, klasikou, nakombinovanou tak, aby vynikol dramatický prejav Lucie Šoralovej. Sólo husle pekne korešpondujú s príbehovým, šansónovým stvárnením speváčky, sláčiky celkovo dotvárajú dramatický efekt. Lucia s hlasom krásne pracuje. Od tých najintímnejších odtieňov v pianissime - v zamyslení, v hlbších tónoch, hlas dokáže flexibilne vystupňovať do uveriteľnej teatrálnosti. V momente, keď sa začíname, putujúc novým albumom, prikláňať na stranu temnosti, zamýšľania, nostalgie a clivoty, sa z čista jasna objaví energický záver. Ľudia sú dnes k sebe hyeny s Petrom Remišom - to je ohromná energia, v dychoch a rytmike, text o závisti, ľudskej hlúposti a drzosti vám pripadá pri tejto hudbe ako z iného sveta. Je to opäť iný pohľad na pravdu - istú formu jej surovosti a každodennej reality. To, s čím sa dennodenne stretávame.

Takzvaná duša pozýva do mimoriadne osobných príbehov. Vyžaduje si umné, pozorné a citlivé počúvanie, pochopenie pre asociácie. Je to album, ktorý je na našom trhu jedinečný a pripomenie vám, že okrem popových odrhovačiek existuje paralelný, úplne odlišný svet inej tvorby. Hoci je v menšine, je intenzívny a keď sa raz za čas ozve, určite zanechá stopu.

Zuzana Vachová

Foto: archív Story