„Naše peknoduché ženy musíme chrániť pred falošným učením prehnaného, nevážneho feminizmu z cudziny.“ (Národnie noviny, 1912)

„Konečne som tu. Praha! Mesto v ktorom získam samostatnosť.“ – nádeja sa v roku 1912 Hana Gregorová, keď opúšťa na istú dobu neprajné prostredie Turčianskeho sv. Martina i  svojho manžela Jozefa Gregora Tajovského. Po pobytoch v Nadlaku a Prešove je tu aspoň malá nádej, že v liberálnom a kultúrnom centre Čiech nájdu jej myšlienky náležitú odozvu. Jej prvá, nedávno vyjdená kniha, vyvolala totiž v slovenských kultúrnych kruhoch skôr pobúrenie. Ešte aj Vajanský si pred ňou odpľul so slovami: Baba femina. Veď nechce tak veľa, len aby pre ženy „prestala bojazlivá poslušnosť mužom – pánom.“ Ak naspäť domov, tak aspoň do Bratislavy, ale to všetko až neskôr. Ešte musí nastať vojnové šialenstvo, po ňom v novom Československu novinárčenie v Košiciach. Aj Jožko už musí raz a navždy pochopiť, že nielen vzdelaná, ale aj aktívna žena môže prispieť k rozvoju spoločnosti.

Hana Gregorová – spisovateľka, publicistka, osvetová pracovníčka, no predovšetkým žena, ktorá sa ako jedna z prvých usilovala poukazovať na neľahké postavenie žien v súkromí a spoločnosti. Jej názory iritovali slovenské, prevažne konzervatívne intelektuálne prostredie pred prvou svetovou vojnou i po nej, nehovoriac o období fašizmu a komunizmu. Mentálny svet Slovenska jej však nevyhovoval, stále ju to ťahalo do Čiech, kam sa po druhej svetovej vojne presťahovala za dcérou. Inscenácia nie je dokumentárnym záznamom. Zobrazuje postavenie aktívnej ženskej hrdinky na pozadí jej komplikovaného partnerského vzťahu so starším manželom, ktorý reprezentuje skôr svet slovenskej kultúry spred roku 1918. Umelecký a spoločensko-politický rámec inscenácie poukazuje na turbulentný vývoj Slovenska, v ktorom postavenie „ľudí kultúry“ neraz prechádzalo ťažkými skúškami i morálnymi dilemami. 

Realizačný tím

Zdroj informácií: www.sdke.sk